yes, mem

I.N.D.I.A. - as I´ve been told "I Never Do It Again but then you do it agian, agian and again... "

tiež to bolo asi takto. po vyčerpávajucej niekoľkohodinovej ceste a traume z toho kam budem chodiť na WéCko som si uvedomila, že som konečne tu. čím som sa viac bližila lietadlom k zemi, tým som videla stále rovnakú hmlu. well, myslela som si, že to je hmla. omyl - nie je nad pravý dilíjsky smog. prvá vec - kultúrny šok. ľudia sa na mňa pozerali ako na kus hovädzieho mäsa, ktore im práve dali zjesť. šťastie, že so mnou cestoval Hugo. akonálhe uvidel moj ustráchaný pohľad, okamžite ma vzal za ruku, usadil k nejakému indošovi do auta a čakala som čo sa bude diať, kým on mu svojou lámavou hindštinou vysvetlí, že celá posádka je ubytovaná vo YMCA. to by ale najskor musel vediet ako sa dostane z letiska do centra new delhi. povedala som si, že keď som už prežila cestu z európy do ázie, prežijem aj cestu do hotela. tíško som sa modlila, aby povrazi, ktorými indoš Jamal upevňoval batožinu na strechu auta vydržali v kope a nemusela som hľadať svoje veci po dilíjskych cestách.

cestu sme prežili. wooow. obava číslo dva. Wécko na mojej izbe, v ktorej som mala stráviť najbližie tri týždne svojho drahocenného života. vystúpila som z auta a traja indoši mi hneď ochotne otvárali dvere. "Mem, welcome here. How was your journey?"

"It was ok, thanks sir. May i see my room please?"

"Of cource, mem. Please follow me." S malou dušičkou sme teda celá skupina nasledovali troch drobných indošov, ktorí sa terigali s našimi 25 kilovými kuframi. a bolo to tu. dvera sa rozleteli a džanna si mohla vydýchnuť. európsky štandard, na ktorý som zvyknutá bol práve premiestnený do Incredible India. po 32 hodinách cesty mi aj celkom bodlo dať si sprchu. medzitým samozrejme mi niekoľkokrát klopali na izbu, či nechcem náhoodu viac uterákov, či som spokojná s teplotou v izbe, či mám dostatok pohárov na izbe, či si neželám niečo iné, či viem o koľkej sú raňajky a že keď budem chcieť dostanem všetko na čo si zmyslím. tomu sa hovoria služby. S Hermess sme si to hneď mohli odskúšať pri večeri. po príchode do hotelovej reštaurácie nás obkolesilo asi tak zo 5 čašníkov. "Good evening mem. How are you? hope you took some rest after your journey. what would you like for dinner, mem?" keďže som tým indošským jedlám rozumela asi rovnako ako teórie relativity, spýtala som sa, čo by mi odporučil moj ctený čašník. "Mem, I have been told that you can not eat spicy food so much. I would reccomend you to try Roty Chapati which is tipical india bread with some sauce and fresh veg" Hermess hodila jeden rýchly pohľad na mňa, potom na Chapati, zložila si svoje okuliara Dolce&Gabbana: "Džanna?? čo myslíš? je to bezpečné? v týchto podmienkach?" Bolo mi ľúto uraziť indošského mladíka, tak som súhlasila so strede upečeným Chapati a dvomi naberačkami niečoho, čo radšej ani nechcem vedieť čo bolo. "Mem, your dinner is ready. would you like a cup of tea?" o trisdať sekund sme spolu s Hermess mali na stole pravy anglický čaj. "Mem, if you need something else just feel free to ask"

prečo nie. na internete ešte pred cestou sme sa dočítali, že spomínaný hotel by mal mať aj fitness centrum. o desať minút sme tam už boli. na nešťasie bolo ale dosť plne. no náš ochrankár Naveen vyriešil všetko. prišil k mierne svalnatému cvičiacemu indošovi a niečo mu zablabodal po hindsky. potom prepli na angličtinu "use another machine please, madam is now going to do gym. tak madam džanna a madam hermess  zaujali v posilke svoje čestné miesto.